Po troch rokoch cestovania smerom na Banskú Bystricu sa nám zachcelo zmeny, aj keď je to jedna z najkrajších vlakových tratí. Stred, Neskoro aj Toxik prebehli hladko a vláčne, od low-costu po euro-cost, ale stačilo už, aj päťhodinových ciest s dvoma-troma prestupmi. Meníme smer a tento rok sa motáme v okolí Novej Dubnice. Zvlnenú krajinu Tekova vystriedajú členité Biele Karpaty a Strážovské vrchy, Mochovce zas pozostatky ťažkého strojárstva a zbrojoviek.

Vôbec prvý krát sme do Novej Dubnice odbočili pred dvoma rokmi po ceste na spriaznený Balneofest. Našli sme staroružové fasády so zelenými vežami, zatvorené trhovisko s odkazmi ľudstvu vpísanými na Pipi gril, nejako sme sa dopracovali až na terasu jedného z vežiakov a zistili, že chodby a balkóny sú pravdepodobne riešené veľkorysejšie, ako samotné byty. Socialistický urbánny projekt, ktorý končí cestou tretej triedy v poli. Jedno z mála miest, kde možno stretnúť ľudí starších ako mesto samotné. Báli sme sa o Kino Panorex, širokouhlé a opradené legendami nostalgických premietačov: najdivokejšie premietačske párty počas festivalu pracujúcich, kabína otvorená každému a návštevnosť prekonávajúca Bratislavu. Ale báli sme sa zbytočne – sála aj premietačky UM 70/35 sú zachovalé a funkčné, vedenie kina ochotné a nadšené pre spoluprácu, tento rok Kinobus vyštartuje z Krohovna.

A tu naša rozhodnosť končí.

Vo Valaskej Belej sa brúsil krištáľ, a hoci niekedy by nás v diktáte táto veta mohla vydesiť, teraz sa nadchýname tým, aké kino po sebe zanechala. Kino Slovan je jedno z najkrajších, aké sme kedy videli. A to na prvý pohľad nie je jasné, či nejde o veľkorysý dom smútku s presklenou fasádou. Dostavané v roku 88, nemá v sebe únavu normalizácie, ani podnikateľské baroko rokov 90tych. Navyše zapadá do krajiny bez toho, aby seba alebo okolie zneviditeľnilo.

Niekdajšia veľkoformátovosť je tu vpísaná nielen do 70 mm filmov, ale aj do megalomanských kultúrnych domov, stavaných prevažne v 80. rokoch, tesne pred pádom ťažkého priemyslu na Považí. Ešte dávno pred tým vlastiveda z trucu nechala narodiť Štúra a Dubčeka v Uhrovci, aj keď okolo je dosť obcí so slovenskejšími názvami: Otrhánky, Miezgovce, Brezolupy, Ľutov, čo len chcete. Lenže vlastiveda nie, ešte aj ten istý dom zlomyseľne vybrala, zakonzervovaný teraz pre istotu ako pamiatka, aby sa v ňom náhodou nerodilo ďalej. Kinosála, kam sme nazreli narýchlo a inkognito: Štúrove portréty všade, Dubčekove nikde, 35-ky na mieste, zľahka dekadentné červené sofa. Ešte o nás nevedia, ale my už o nich áno.

Kúsok vedľa, alebo ešte presnejšie kúsok nad, sa vlastiveda vybúrila na Jankovom vŕšku. Turistická ubytovňa pred sezónou, vojenská technika našťastie už po, pamätník SNP vsadený do krajiny na spôsob krížovej cesty. V Hornom Sŕní je ďalší mozaikovo priestranný kultúrny dom, ale v zime je v ňom „zima mínus moc“, dozvedeli sme od miestneho údržbára a namiesto projekcie vychytali prehliadku fotiek z jeho Nokie. V Nemšovej sa kino zmenilo na krčmu - ponechali si ale plátno a „atmosféru“. V Ilave sálu rozdelili na nočný klub/herňu a nalieváreň, s výčapníkom hádžucim nevrlé pohľady. Stará Dubnica je až prekvapivo veľkorysá - 70mm amfiteáter už žiaľ nestojí, ale Dom kultúry áno. Vonkajší stalinistický chlad a vnútri pastelová presvetlenosť. Kino presunuli z veľkej do bábkovej sály a digitalizované kino Lastovička s kapacitou 70 divákov premieta aj štyri krát denne! Vo veľkej sále si ponechali premietačky a do kabíny sa ide po streche bez zábradlia (najlepší vchod ever).

Úpadok s Herojmi sa tu striedajú s akousi letnou ľahkosťou.

Niekedy v tomto bode sme si vraveli: Už dosť, už stačí! A vydali sme sa na ďalšiu výpravu. Dolná Súča kanalizuje a venuje sa folklóru. Kým folklórna sezóna frčí v plnom prúde, kanalizáciu zrejme spomalí nález ohniska z predfolklórnych čias. Nestihli to zakamuflovať, tak sa aj vy môžete prihlásiť na archeologickú brigádu a počkať nás v Dolnej Súči s metličkou a motyčkou v ruke na vrchu Krasín. Kinosála je veľkorysá a zachovalá, ale už sme si v tomto kraji zvykli. 35 mm premietačky sa volajú Zuzka a Alenka a pán premietač mal, zdá sa, nielen cit pre plagátovú ženskú krásu, ale aj pre koláže s Davidom Hasselhoffom a motivačné „cesty vedou do prčic“ na nástenke kina Rozvoj.

Do Chynorian sme pôvodne ani nemali dôjsť, ale cesta lokálkou sa vďaka výpravčíčke s taškou Paris zmenila na na komentovanú prehliadku krajiny. Skôr ako pred konečnou nebolo možné vystúpiť, aj keď lístky nám vypršali kdesi v Bánovciach. Ak ste boli na vojne s istým Bezákom, rozhodne nevolajte na miestny obecný úrad, lebo Bezák sa tu volajú všetci, každý má preto jednu až dve identifikačné prezývky. Premietač Bezák sa volá Utečený, ale my si nedáme povedať. V Chynoranoch sa chystajú zatepľovať, takže máme jednu z posledných šancí navštíviť Kino Svornosť pred tým, ako sklobetón nahradia plastové okná.

Nevieme, čo nakoniec vyberieme, ale tešíme sa priam veľkoformátovo.