22.30 Tlmače, kino

Vpred smteľne pomaly (Dead Slow Ahead) - Mauro Herce / SP / FR / 2015 / 74 min / DVD, španielsky, … + anglické titulky

scenár: Mauro Herce, Manuel Muñoz Rivas, kamera: Mauro Herce

Loď - stroj, človek - hlas, práca - nezmyselnosť. Ľudské, spoločenské a sociálne významy sú vo filme, alebo skôr na nákladnej lodi redukované na ich zástupné symboly, ktoré však podľa časti súdia celok. V posledných rokoch vznikli dva výrazné filmy, ktoré sa vnárajú do oceánskeho industrializovaného sveta, klasickému smrteľníkovi vzdialenému, preto fascinujúcemu. Režisérskej dvojici Castaing-Taylor a Paravel sa vo filme Leviathan podarilo za pomoci súčasných kamerových a post produkčných technológií zmeniť bežnú rutinu industrializovaného rybolovu v čosi nadpozemského. Zároveň však úplne svetského, vyvierajúceho z hlbín zeme.

Oproti Leviathanovy stojí Vpred smrteľne pomaly, ktorý sa vracia k základom filmového jazyka a filmovej techniky. Vrcholne enigmatické podobenstvo osamelosti človeka aj stroja v postindustriálnom kapitalizme je blízke rovnakou mierou technopesimistickému sci-fi ako romantickému maliarstvu. Príbeh, tvorený takmer výhradne pohybmi robotníkov, strojov, krajiny a samotnej lode, sugeruje výsostne estetickým spôsobom dojem úplnej opustenosti a vykoľajenosti. Sedatívny rytmus vťahuje do úplne nového, neznámeho sveta. Pomaly se vynára otázka: Nejde snáď o úplne poslednú loď ľudstva, tehotnú šialenou úlohou udržať v chode to, čo už dávno nedáva zmysel?

Technika a industrializácia je to čo požiera ľudstvo., ale zároveň mu dodáva možnosť spásy. Robotizácia a strojovosť šúčasnej doby je často ukazovaná ako základ jej vyprahnutosti. Stroj sa stal sám osebe symbolom choroby, zodpovednej za náš úpadok. Človek, ktorého zastúpi stroj je menejcenný, nahraditeľný. Človek sa sám stáva príživníkom. Už vlastne neviem kto parazituje na kom, avšak vieme kto koho pohlcuje.

+ Rádioaktívny odpad (Yaderni wydhody) - Myroslav Slaboshpytskyi

scenár: Myroslav Slaboshpytskyi, kamera: Dmytro Sannykov, strih: Kristof Hootnaert

hrajú: Sergiy Gavryluk, Svetlana Shtanko

Sergij a Svetlana žijú v Černobyle. Sergij pracuje vo firme, ktorá spracúva rádioaktívny odpad, Svetlana je zamestnaná v práčovni. Ich práca a život sa riadni nemeniteľným, presne určeným rytmom. Čo však udržiava tento mechanizmus v každodennom pohybe? Vprázdnená narácia, statickosť, únavnosť, nemenný rytmus. Tématicky (toxické vzťahy) prvotina Slaboshpytskeho súznie s jeho celovečerným Kmeňom, obsahovo, naratívne a formálne sa mu úplne vymyká. Režisér zámerne v rámci obrazov necháva tiecť čas v jeho skutočnej dĺžke, či dokonca necháva obťaž doznieť aj napriek skutočnsoti, že “akcia” dávno skončila. Film na hrané diváckeho záujmu, ktorý úspešne rozdeľuje hodnotiteľov a zbiera za film všetky zámky.

20.00 Tlmače, Amfiteáter

Jízda - Jan Svěrák / ČR / 1994 / 90 min / DVD (35 mm), česky

scenár: Martin Dostál, Jan Svěrák, kamera: F.A. Brabec, strih: Alois Fišárek, hudba: Radek Pastrňák

hrajú: Aňa Geislerová, Radek Pastrňák, Jakub Špalek, Filip Renč

 

Svěrákov príbeh je skoro priezračný a vychádza z veľmi obohraným premís. Jedná sa o road movie, alebo ako praví popisok: Slobodný film o dvoch chlapkoch, jednom dievčati, zelenom kabriolete a horkých letných hrách. Radek a Franta si na začiatku kúpia zmienený automobil, trochu svojráznym spôsobom ho upravia a rozbehnú sa vstriec volaniu diaľok a dobrodružstva. Cestou priberú trocha vyplašenú a trochu provokujúcu Annu, ktorú obďaleč sleduje jej žiarlivý priateľ v čiernom Oply. A potom už len idú, užívajú si bezstarostnú pohodu, bez toho aby tušili, že v súlade s pravidlami žánru bude mať ich uvoľnená jazda dosť dramatický koniec.

Žánru akoby mladší Svěrák podriadil všetko - scenár, formu, ale aj aj spôsob natáčania. Film natáčaný, hraný a promovaný tak, aby ako film nevyzeral. Jedná sa o generačnú výpoveď, niečo skutočné, niečo čo nás spája - postavy sa vo filme volajú ako herci samotný, nízky rozpočet rovnajúci sa nákladom na dlhšiu dovolenku. Hrajú neherci, ale spojený s umeleckou oblasťou - režisér Filip Renč, spevák Radek Pastrňák. Hraná opojnosť deväťdesiatich, spojená s nezmámim nebezpečenstvom kapitalizmu za čiernymi sklami drahého auta. Doba je tu hmatateľná ale dnes už pôsobí ako predstava o predstave.

Ale akokoľvek je tá opojnosť, ktorá vám zasiahne celé telo, opojnosť ako jed, ktorý vás nepusti, ani keď sa z nej vyliečite, akokoľvek je tá predstava opojnosti a slobody pominuteľná, je opojná a dodnes nás láka.