Prelom apríl / máj. Na ulici nie je nik koho opýtať na cestu. Našťastie dieťa vychádza zo školy, v ruke lízatko a nasmeruje ma. Mám stretnutie so starostom Podolia, kde som práve vystúpil a vystúpil by som skôr, ale vlak meškal a ja som nestihol prvý prestup na prvom tohtoročnom výjazde za starými kinami. Ale čakať v Piešťanoch hodinu nie je také utrpenie, ale kráčať hodinu po aprílovom slnku z Podolia. Ako začiatok to nie je najlepšie, ale ako sa dočítate, blbí začiatok koniec neveští.
Školáčka ma nasmeruje ku kinu Pokrok. Pamätá kde bolo. Ale cestou za starostom si ho nevšimnem (aj po pár stoviek prejdených kín, ma všednosť a učupenosť niektorých zarazí). Starosta mi do telefónu povedal, že premietali pár týždňov dozadu – zohnali premietača z Jasloviec, kópiu Troch veteránov a púšťali. Pokladal som to za omyl. Kto by dnes oprašoval 35ky? Podolianci áno - starosta vie o kópiách, usmerňovačoch, prelínaní viac ako návštevník Kinobusu. Keď ma previedol obcou, pochopil som, že tu je všetko možné. Budúci týždeň opravujú svojpomocne strechu. Choďte pomôcť! Prvé kino máme.
Autobusmi sa dostanete všade, ale je tu Senica, Myjava, Nové Mesto, Piešťany, Kúty, Vrbové a čo mesto to prestupný uzol, takže sa nechodí priamo, ale ako v Človeče nehnevaj sa. Radšej než čakať, sa vyberiem do Vrbového peši. V Očkove niet na ceste nikoho. Obchod aj krčma sú zamknuté reťazou. Kultúrak zateplený a už si ho ani nepamätám. Ostrov podobne, ale tu to vzdám. Cesta je horor. Koniec apríla a kráčať na slnku po ukrajinskej vlajke (dole repka, hore nebo), je náročné. Tu nasadnem na autobus.
U Mórica varia až o štvrtej, tak idem hľadať kino. Vlastne je to podobné ako v Podolí. Zvonku ho nespoznáte. Fádna budova polepená reklamou a skôr by som tu hľadal vysávač. Sála je dokorán, zhasnuté, ale slnko presvitá. Túlam sa tmou, potichu, nech ma nevidia. Sála sa podobá na Chynoriansku – loď s balkónom. Pri dverách mi pán milo vytkne, že meškám. No ukáže sa, že mešká divadlo Titanik, ktoré sa tu za dve hodiny potopí. Zatiaľ čo prídu, ma prevedie premietarňou, sálou, zázemím a kino historkami. Ľudia sú tu fakt milí. Po Partizánskom nebe a dudy. Ale najlepšia je Kruhovka. K budove je nepatrične prilepená a svojou kruhovosťou nepatrične vyčnieva. Keď sa ňu pýtam čašníčky v krčme, kontruje či sa chcem pozrieť. Jasné a reťaz so zámkom padá a kruhovka tu stojí celá obnažená. Doslova. Krásne presvetlená „sála“, pretože strop spadol pred pár rokmi. Jej steny tvorí mix sklobetónu a vytráže, tehiel a betónu. Kráska bez strechy. Čašníčka v rámci PR rozpovedá, že takéto sály sú v Európe len štyri. V Tatrách, Pešti a štvrtá???. Ale táto jediná nemá strechu! Všetko si zúrivo fotím, lebo toto nájdete len v Pompejach a Vrbovom.
Následne už sadám Borisovy do auta, ktorý mi bude nasledujúcich 24 hodín sprievodcom a ukáže za tu chvíľu družstvo v Čachticiach, polia, vinice, sady - ich vajcia berie YEME a Agrofarma mlieko. Ku dobytku sa nedá priblížiť, ale ukáže mi pivnice, výrobňu vína, Čachtické podzemie (vraj sú komplet podkopané a prepojené – podložie praje). Po dlhej noci pod hviezdami, prikrytý Čachtickým vínom ma druhý deň prevedie najkrajšími časťami a kulturákmi dolného Považia. Pomyslím si, že putujeme krásnou krajinou!
V Sobotišti sa lúčime. Do obce sa za hodinu zamilujem. K Mieru vedie lipová alej, ale je 1.máj, takže tu sa mi kino neodhalí. Pre dobro tela sa vzdám návštevy Kunovskej priehrady. Tu platia iné parametre posudzovania, ale keďže sa staval máj a konzervatoristi hrali filmové melódie a obed bol fakt dobrý, mestu som odpustil a prijal ho v celej kráse. Asi honosné kino v kultúrnom dome bolo zhasnuté, ale tiež otvorené, no viac ma dostal schátraný a uzavretý Spoločenský dom, kde bolo kino ešte pred kulturákom. Slogan Let‘s dance, pozostatok posledného nájomníka, mi hral v tele celé štyri kiláki ku stanici.
Podvečer som stihol Skalicu - po Sobotišti najkrajšie miesto na trase. Cinemax zničil kino Sloboda, ktoré mesto ponúka na prenájom a rado by ho opäť rozpremietalo. Ak neviete, čo so sebou, odporúčam.
Spím v Holíči. Tu je zachované len prírodné kino. Klasické tu nebolo ani v 80 rokoch - ak má kino Podivín, Závod, či Kovárov, prečo nie oni? Ale majú zámok a Holičský Stonehenge (archeologický nález mega monolitov z doby bronzovej uprostred sídliska), tak čo chcú viac.
Posledný deň nestojí za zmienku - vybájený svet a plán pobývania v ňom sa po telefonátoch postupne rúca. V Sobotišti kino slúži ako sklad poľnohospodárskych strojov a v Čachticiach sú premietačky odpojené. Ešte som si pozrel Kultúrny dom Samka Dudíka, ktorý ma dojal. Kinosála pre 600 divákov je v prevádzke a vynovená čaká snívať sny svojich divákov. Ktorý film ju naposledy vypredal?
V Brezovej mi príde krajšia autobusová stanica, než námestíčko. Na kino som typoval stavbu za Spoločenským domom Štefánika. Ale vraj to bola „len“ kaviareň a spoločenská sála fabriky (ktorej?). Nemá okná a je na predaj! Kino je v Štefánikovom dome. Stavbu z verejnej zbierky v roku 1924 postavili evanjelici. Cvičili tu Sokoli, ale do 50 rokov sa tu asi nepremietalo. Na klasické (a pekné) kino ju prestavali v 69 a nikdy nemalo meno – oficiálne kino ZK–ROH, ľudový názov neviem. Dlhú dobu bol na priečelí vedľa nápisu Spoldom ... neónový nápis ROH. Kino sporadicky funguje od októbra do apríla. V budove sídli múzeum, kde je dnes výstava o Jurkovičovi. Myslel som, že Štefanovi, zakladateľovi Slovenského národného divadla nitrianskeho v Sobotišti, otec Anky Jurkovičovej, prvej slovenskej herečky a múzy Štúrovcov. Tiež prvého Úverového družstva za čo si vyslúžil v Brezovej pamätník, ktorý mu osadilo spoločenstvo bytov. Ale nie, bol to Dušan, autor Bradla, ktorý sa tu rovnako narodil a je vnukom Štefana.
Budeme sa tešiť na ďalšie výpravy a som zvedavý čo z toho všetkého vypadne.