Prelom apríl / máj. Na ulici nie je nik koho opýtať na cestu. Našťastie dieťa vychádza zo školy, v ruke lízatko a nasmeruje ma. Mám stretnutie so starostom Podolia, kde som práve vystúpil a vystúpil by som skôr, ale vlak meškal a ja som nestihol prvý prestup na prvom tohtoročnom výjazde za starými kinami. Ale čakať v Piešťanoch hodinu nie je také utrpenie, ale kráčať hodinu po aprílovom slnku z Podolia. Ako začiatok to nie je najlepšie, ale ako sa dočítate, blbí začiatok koniec neveští.

Školáčka ma nasmeruje ku kinu Pokrok. Pamätá kde bolo. Ale cestou za starostom si ho nevšimnem (aj po pár stoviek prejdených kín, ma všednosť a učupenosť niektorých zarazí). Starosta mi do telefónu povedal, že premietali pár týždňov dozadu – zohnali premietača z Jasloviec, kópiu Troch veteránov a púšťali. Pokladal som to za omyl. Kto by dnes oprašoval 35ky? Podolianci áno - starosta vie o kópiách, usmerňovačoch, prelínaní viac ako návštevník Kinobusu. Keď ma previedol obcou, pochopil som, že tu je všetko možné. Budúci týždeň opravujú svojpomocne strechu. Choďte pomôcť! Prvé kino máme.

Autobusmi sa dostanete všade, ale je tu Senica, Myjava, Nové Mesto, Piešťany, Kúty, Vrbové a čo mesto to prestupný uzol, takže sa nechodí priamo, ale ako v Človeče nehnevaj sa. Radšej než čakať, sa vyberiem do Vrbového peši. V Očkove niet na ceste nikoho. Obchod aj krčma sú zamknuté reťazou. Kultúrak zateplený a už si ho ani nepamätám. Ostrov podobne, ale tu to vzdám. Cesta je horor. Koniec apríla a kráčať na slnku po ukrajinskej vlajke (dole repka, hore nebo), je náročné. Tu nasadnem na autobus.

U Mórica varia až o štvrtej, tak idem hľadať kino. Vlastne je to podobné ako v Podolí. Zvonku ho nespoznáte. Fádna budova polepená reklamou a skôr by som tu hľadal vysávač. Sála je dokorán, zhasnuté, ale slnko presvitá. Túlam sa tmou, potichu, nech ma nevidia. Sála sa podobá na Chynoriansku – loď s balkónom. Pri dverách mi pán milo vytkne, že meškám. No ukáže sa, že mešká divadlo Titanik, ktoré sa tu za dve hodiny potopí. Zatiaľ čo prídu, ma prevedie premietarňou, sálou, zázemím a kino historkami. Ľudia sú tu fakt milí. Po Partizánskom nebe a dudy.  Ale najlepšia je Kruhovka. K budove je nepatrične prilepená a svojou kruhovosťou nepatrične vyčnieva. Keď sa ňu pýtam čašníčky v krčme, kontruje či sa chcem pozrieť. Jasné a reťaz so zámkom padá a kruhovka tu stojí celá obnažená. Doslova. Krásne presvetlená „sála“, pretože strop spadol pred pár rokmi. Jej steny tvorí mix sklobetónu a vytráže, tehiel a betónu. Kráska bez strechy. Čašníčka v rámci PR rozpovedá, že takéto sály sú v Európe len štyri. V Tatrách, Pešti a štvrtá???. Ale táto jediná nemá strechu! Všetko si zúrivo fotím, lebo toto nájdete len v Pompejach a Vrbovom.

Následne už sadám Borisovy do auta, ktorý mi bude nasledujúcich 24 hodín sprievodcom a ukáže za tu chvíľu družstvo v Čachticiach, polia, vinice, sady - ich vajcia berie YEME a Agrofarma mlieko. Ku dobytku sa nedá priblížiť, ale ukáže mi pivnice, výrobňu vína, Čachtické podzemie (vraj sú komplet podkopané a prepojené – podložie praje). Po dlhej noci pod hviezdami, prikrytý Čachtickým vínom ma druhý deň prevedie najkrajšími časťami a kulturákmi dolného Považia. Pomyslím si, že putujeme krásnou krajinou!

V Sobotišti sa lúčime. Do obce sa za hodinu zamilujem. K Mieru vedie lipová alej, ale je 1.máj, takže tu sa mi kino neodhalí. Pre dobro tela sa vzdám návštevy Kunovskej priehrady. Tu platia iné parametre posudzovania, ale keďže sa staval máj a konzervatoristi hrali filmové melódie a obed bol fakt dobrý, mestu som odpustil a prijal ho v celej kráse. Asi honosné kino v kultúrnom dome bolo zhasnuté, ale tiež otvorené, no viac ma dostal schátraný a uzavretý Spoločenský dom, kde bolo kino ešte pred kulturákom. Slogan Let‘s dance, pozostatok posledného nájomníka, mi hral v tele celé štyri kiláki ku stanici.

Podvečer som stihol Skalicu - po Sobotišti najkrajšie miesto na trase. Cinemax zničil kino Sloboda, ktoré mesto ponúka na prenájom a rado by ho opäť rozpremietalo. Ak neviete, čo so sebou, odporúčam.

Spím v Holíči. Tu je zachované len prírodné kino. Klasické tu nebolo ani v 80 rokoch - ak má kino Podivín, Závod, či Kovárov, prečo nie oni? Ale majú zámok a Holičský Stonehenge (archeologický nález mega monolitov z doby bronzovej uprostred sídliska), tak čo chcú viac.

Posledný deň nestojí za zmienku - vybájený svet a plán pobývania v ňom sa po telefonátoch postupne rúca. V Sobotišti kino slúži ako sklad poľnohospodárskych strojov a v Čachticiach sú premietačky odpojené. Ešte som si pozrel Kultúrny dom Samka Dudíka, ktorý ma dojal. Kinosála pre 600 divákov je v prevádzke a vynovená čaká snívať sny svojich divákov. Ktorý film ju naposledy vypredal?

V Brezovej mi príde krajšia autobusová stanica, než námestíčko. Na kino som typoval stavbu za Spoločenským domom Štefánika. Ale vraj to bola „len“ kaviareň a spoločenská sála fabriky (ktorej?). Nemá okná a je na predaj! Kino je v Štefánikovom dome. Stavbu z verejnej zbierky v roku 1924 postavili evanjelici. Cvičili tu Sokoli, ale do 50 rokov sa tu asi nepremietalo. Na klasické (a pekné) kino ju prestavali v 69 a nikdy nemalo meno – oficiálne kino ZK–ROH, ľudový názov neviem. Dlhú dobu bol na priečelí vedľa nápisu Spoldom ... neónový nápis ROH. Kino sporadicky funguje od októbra do apríla. V budove sídli múzeum, kde je dnes výstava o Jurkovičovi. Myslel som, že Štefanovi, zakladateľovi Slovenského národného divadla nitrianskeho v Sobotišti, otec Anky Jurkovičovej, prvej slovenskej herečky a múzy Štúrovcov. Tiež prvého Úverového družstva za čo si vyslúžil v Brezovej pamätník, ktorý mu osadilo spoločenstvo bytov. Ale nie, bol to Dušan, autor Bradla, ktorý sa tu rovnako narodil a je vnukom Štefana.

Budeme sa tešiť na ďalšie výpravy a som zvedavý čo z toho všetkého vypadne.

Kinobus bude. Asi napufňanejší a vykvasenejší, ale bližšie k zemi ako minulý rok. Nebude grandiózny, bude sa váľať a nechá sa vaľkať. Prezradiť vieme dátum, ktorý sa vracia na posledný augustový víkend – 28. až 31. august. Región dolné Považie a horné Záhorie, alebo známejšie ako (myjavské) kopanice, aj keď do Myjavy nepôjdeme. Trasa is in progres, skoro uzavretá ale zatiaľ si ju skúste študovať podľa reportov z výprav, ktorými sa vás budeme snažiť zásobovať, ak klávesnice a zážitky dovolia.

Téma prechádza veľkými turbulenciami a jej vývinom vás možno zaťažíme keď ju budeme mať presne pomenovanú, metaforovanú a do morku kosti precítenú a prežitú.

Hľadajte na webe, hľadajte na sociálkach, hľadajte v kraji, či na okraji, určite nás nájdete.

Tešíme sa na vás.

Ahoj krehotinky,
Za krehotinky považujeme žial výhradne ľudí, ktorí s nami idú na Kinobus. Tí, ktorí ste sa neakreditovali, môžete čítať, avšak nerobte doma žiadny z úkonov, na ktoré vás tento text navádza.
Zháňame remienky na motory z premietačiek a repráky, ktoré si niekto zobral v Poltári. Pán U. z Klenovca, kde natočili druhý slovenský film Strídža spod hája (1922), je v Grécku a prestal dvíhať telefóny, tak nás bude voziť pán J. z Kalinova. Jedlo je objednané, len tak vedieť, koľko kíl tofu treba a vlastne čo nám navaria (ale všetci tlačíte kvôli ubytku, tak posielame predtým, než sa všetci vyjadria). Na ubytká neberú ďalšie partie, takže sme sami pre seba. Sestry Kellenbergerové už predvčerom rozprávali o kinách na Devíne, Michal Machciník skončil rezidenciu v Málinci a Jakub Juhás docestoval z festivalu s fokusom na zvuk zubných strojov v sanatóriu v Poľsku, keď mu z priehrady napísali, že si berú dovolenky, radšej ako by nás do nej pustili. Pani vedúca kultúry v Málinci nás zvozila, že sme nemysleli na kladenie vencov pre SNP, takže namiesto vody si uctíme padlých a v Kokave bude v utorok výjazdové zasadanie vlády.
Takže je najvyšší čas, aby ste sa zapojili do hry aj vy. Základ je vyriešiť jedlo a spanie, až následne program, kiná a zážitky. Keďže vchádzame aj do obcí a lokalít, kde sa nedá ani káva objednať, tobôž najesť, vstupujú do spolupráce miestne spolky, dôchodcovia a podnikatelia, nech sa o nás postarajú. Preto vás ani nie prosíme, ale vyzývame, lebo ide o každého krk, zapíšte sa do tejto tabuľky - opakujem TEJTO TABUĽKY a objednajte si, čo chcete jesť. Najneskôr do pondelka 26. augusta. Z lokálnych zdrojov odporúčame gule s dynamitom v Sirku, alebo zemiakovú kašu na Famílii. Z organizačných dôvodov odporúčame aj sobotné raňajky, pretože nebude veľa času (ale možnosti, či obchody sú aj tam, aj tam) nakúpiť si.
V Kokave sa nám podarilo navýšiť ubytovacie kapacity a už máme aj potvrdeného taxikára (jeden z rodiny Sendreiovcov) - penzióny sú síce cca. 8 km od Kokavy na krásnej Línii, kde síce líšky dávajú brú noc, ale je to na hlavnej ceste, takže sa tam dostaneme rýchlo. Po nočnom programe pôjde hádam aj spoločný autobus (okolo 00.30), okrem toho bude chodiť taxi, ale... Poltár bude trocha náročnejší, ale hádam sa pomestíme. Prosíme, zapíšte sa do Tejto tabuľky, nie do TEJTO, ale do Tejto ako chcete spať, ako sa chcete rozdeliť na izby. Často sú to trojky, aj štvorky, ktoré sa dajú použiť aj ako dvojky, ale je nás dosť, preto apelujeme, aby ste rozšírili svoje sociálne bubliny a podelili sa o izby s ďalšími osobami. V kolónkach sú vyznačené rovno aj čísla izieb, podľa nich sa riaďte pri ubytovaní a na číslo, ktoré si vyberiete, aj choďťe. Skúste si to zaznačiť, alebo to vytlačíme a bude to aj na recepcii ubytovaní. V Poltári sú ubytovania nižšej kategórie, zato v Kokave je to lepšie a lacnejšie než k okresnom meste.
A spacákoví v telocvični - tí sú bohom požehnaní - s vami máme najmenej práce, aj keď v Poltári to vyzeralo dosť dramaticky. Ale máme všetky telocvične rezervované - ubytovanie priamo v obci, mestečku, najviac 10 minút chôdze (v Poltári po večernej párty asi aj 12, to je horšie). Len sumu sme tento rok zvýšili na 3,- € osoba / noc. Vy sa nezapisujete.
Akreditácie - boli ste strašne rýchli a keď sme otvárali akreditácie, mysleli sme, že máme týždeň času na doladenie drobností, vrátane akreditačného linku. Preto prvé 3/4 z vás nedostali kompletnú navigáciu na platbu. Bude sa dať zaplatiť aj na mieste, ale keďže tu budete platiť za stravu, aj ubytko, tak neváhajte a zbavte sa zvytočnej dvacky na účte.
Akreditáciu najľahšie kúpite cez tento link.
Aj keď vám systém ukazuje, že vstupenky cez Tootooth vypredané, neverte mu a zadajte kód - ten vám otvorí dvere do nového sveta online platieb. Ten však nejdeme zverejňovať - len na požiadanie.
Na jeden nákup je možné kúpiť maximálne dve akreditácie.
Cena je 22 € (dospelí) a 17 € (študenti, matky na materskej, dôchodcovia).
Vyzerá to tak, že vám budeme posielať ešte jeden survival email, so všetkými ďalšími informáciami, ktoré vám uľahčia a zachránia život na festivale.
Tak dopočutia, dovidenia a výletom zdar.
ivana a martin

Kinobus aj Panorex sa blížia a my prvý krát v histórii otvárame online akreditačný formulár: rezervacie.stanica.sk

Zostáva ešte vysvetliť, aký je medzi Kinobusom a Panorexom rozdiel. Tu je stručné info o oboch akciách:

KINOBUS je mierne nostalgická 4-dňová jazda slovenským vidiekom, snorenie po klasických kinosálach a zľahka nevyspytateľná vlastivedná výprava. Tento rok pozývame do Novej Dubnice, Dolnej Súče a Valaskej Belej, zaoberať sa témou „formáty“. Čaká nás: veľkolepý začiatok v podobe premietania 70 mm filmov v kine Panorex v Novej Dubnici, po ktorom nám 35-mm projekcie budú pripadať skoro ako z monitora, prehliadka 8 mm bizarností a 16 mm štandardností. K tomu túlanie sa mestom s komentárom teoretika architektúry Petra Szalaya, softvérovo-folklórne performance Matúša Kobolku, vernisáž Michala Lacka a Philip Glass s Ferom Királym v obci brúseného krištáľu, výlety, úvody k filmom, naozajstní šoféri a živí sprievodcovia zo zoskupenia, ktorého názov ich priamo predurčil pre Kinobus: Zapětdvanáct. Termín konania Kinobusu: 31. august - 3. september 2017.

PANOREX je dvojdňová prehliadka panoramatických filmov v Novej Dubnici a je súčasťou festivalu Kinobus. 70 mm filmový formát bol kráľovským kinoformátom. Veľkosťou a hĺbkou obrazu, farebnosťou a zvukom išlo o dlhodobo neprekonanú techniku. Na prvý pohľad len technický vynález, ktorý však ovplyvnil a vyprodukoval množstvo formálnych a obsahových inovácií. Konečne bolo možné rozprávať vo veľkom, kráľovsky a spektakulárne. V komunistickom Československu fungovalo viacero panoramatických kín. Po 90. rokoch, keď sa zrušila distribúcia 70 mm formátu, projekcie obnovil jedine amfiteáter v Banskej Bystrici a od roku 2017 aj kino Panorex v Novej Dubnici. V rámci Panorexu premietneme kolekciu siedmich titulov, ktoré vo svojej dobe zmenili kinematografiu a mapujú zlaté obdobie formátu. Termín konania Panorexu: 31. august - 1. september 2017.

Foto: Natália Zajačiková

Michal Lacko: Medzipriestor (2016).

Aj tento rok sme sa rozhodli nabúrať klasický rutinný veľkomestský život umelcov na výslní prestrihom do života na periférii. Periféria nie tvorivá, ale geografická, ponúka rozmanité náhľady, vybočenia, romantické západy slnka, radikálne programy a prístupy k realite a často aj neočakávane rozuzlenia. V ideálnom prípade sú tieto stretnutia prínosné tak pre umelcov, ako pre obyvateľov, lokálnych majstrov a umelcov.

V tomto roku sme sa rozhodli pozvať na rezidencie dvoch slovenských umelcov z dvoch rôznych oblastí. Michal Lacko je nedávny absolvent VŠVU v ateliéri skla. Zaujímajú ho najmä optické vlastnosti skla a minimalistické, čisté formy. Jeho rezidencia sa uskutoční vo Valaskej Belej, obci s dlhoročnou tradíciou brúsenia krištáľu, čo je jedna najopulentnejších foriem skla. Ako sa tieto dva prístupy k tomu istému materiálu ovplyvnia, uvidíme na vernisáži 2. septembra.

Dolná Súča si potrpí na tradičnú hudbu a folklór, s ktorými miestne súbory brázdia množstvo festivalov a objavujú sa vo viacerých filmoch. Matúš Kobolka, zvukový umelec a súčasný hudobný skladateľ prizval miestnych spevákov do projektu TuneBack, v ktorom je ľudský hlas modifikovaný prostredníctvom jednoduchého softvéru. Posledný augustový týždeň strávi pod Krasínom a prvého septembra nám predstaví svoju víziu vzájomných možných vplyvov technológie a človeka.